reklama

Nikdy nie je neskoro . . . ?

Celkom všedný deň. Tá istá rutina, devastujúca stále viac a viac jej mladé telo. Mysli sa hádám viac ublížiť nedalo, dokonale sa obrnila voči akýmkoľvek emóciám či pocitom. Musela. Ako dievča z malého mesta, vyrastajúce pod strechou nevyliečiteľného alkoholika, si musela od najútlejšieho detstva budovať pevné ochranné múry. Každý ju poznal, ukazoval na ňu prstom, ba občas i polohlasne poznamenal : To je tá....

Písmo: A- | A+
Diskusia  (8)
Obrázok blogu
(zdroj: http://judytha.blog.cz)

V tom pichľavom hlase nebolo ani za mak zľutovania. Len akési suchékonštatovanie, akoby bola jej práve sa začínajúca budúcnosť uždefinitívne nalinkovaná. Nijaké východisko, len tŕnistá cesta, akúznášala jej utrápená matka...  Prudko potriasla kučeravou hlavou, v snahe zahnať spomienky bolestne savynárajúce z najzadnejších kútov pamäte. Zamkla ich tam, keď sa jednéhodňa rozhodla čeliť nepriazni osudu. Za každú cenu, za každýchpodmienok. Občas sa jej podarí na pár dní zahnať dávnych démonov. No sprvým záchvevom smútku sa zrazu vynoria ešte silnejšie, celkom bezvarovania. Spomienky ju ako jediné pri tom ešte držia. Inak by s týmvšetkým dávno sekla. Ušla by bezcieľne, kamsi ďaleko, kde by na ňunedosiahla špina a ťarcha sveta, v ktorom prežívala jeden deň zadruhým... No neodbytný hlodavý hlas jej vždy nekompromisne našepkal, čoby ju tam čakalo. Načrtol jej návrat do rodiska, do domu, kde ju ránobudieval rinčavý zvuk rozbitých fliaš a jeho hromženie nad zbytočnepreliatym alkoholom. Nie, to nikdy!  Z chmúrnych myšlienok ju napokon vytrhol prenikavý zvuk budíka Nespala,ale nemohla si dovoliť prísť neskoro. Náhlivo schytila najbližší hrebeňa pustila sa do zlepených vlasov. Hrebeňu chýbali tri zuby, no kmásalostošesť. Dávno si však nevšímala fyzickú bolesť. Len tohoznepokojujúco tiesnivého pocitu kdesi pri srdci sa dnes nevedelazbaviť. Zvláštne. Myslela si, že konečne zabudla. No jej telo bolo opäťcelé pohltené minulosťou. Ruky samé od seba uhládzali poslednéneposlušné hrboľčeky na pevne zviazanom vrkoči. Stále v polosne, siahlapo špirále a rovnako neprítomne napustila plné pery krvavo červenoufarbou rúžu. S obliekaním si veľkú hlavu nerobila, išla v tom, čo naseba narýchlo stiahla zo sušiaka v predsieni. Pohľadom prebehla pomiestnosti. Jedla sa ani nedotkla, dokonca aj neodmysliteľná kávazabudnúť stála celkom studená na zaprášenom stole. Sedela pri ňom odrána, no duchom bola úplne inde. V detstve. V polorozpadnutom, no vždyčisto domčeku na kraji ulice, s veľkým plechovým zeleným plotom aošumelou psou búdou v strede dvora. Psa nikdy nemali. Psi neznesúopilcov. Už bol najvyšší čas odísť. V polo behu vkĺzla do okopaných lodičiek,schytila kabelku a zabuchla za sebou ťažké chodové dvere. Ich hukot saihneď rozľahol po celom schodisku. Obyčajne dbala, aby ju nik zosusedov nepočul odchádzať, ale momentálne na to ani nepomyslela. Bolotakmer jedenásť. Musí si vziať taxík, inak by to naisto premeškala.Mala šťastie, jeden chytila pár krokov od bytovky. Ucítila vodičovpohľad v spätnom zrkadle. Pár zvedavých očí jej tancoval od hlavy až pokrikľavo ružové nechty na nohách. Nevšímala si to. Evidovala akurát nosdráždiacu arómu vanilkového stromčeka, hojdajúceho sa sem a tam, podľasmeru jazdy. Cítila ho, ešte keď preskakovala niekoľko čerstvýchkaluží, deliacich ju od cieľa. Zvyčajne si pred stlačením zvončekazvykla skontrolovať make-up v sklenenej tabuli vo vyplní dverí. Terazbezmyšlienkovite natiahla ruku a zazvonila. Jediný raz stačil, aby savšetko navôkol rozozvučalo a donútilo ju prieť sa celou svojou váhou dolenivo sa odchyľujúcich sa dvier. "Sústreď sa!" okríkla sa. Vzápätí saocitla uprostred tmavej predsiene. Ani sa neobťažovala s vyzúvaním,vedela, že sa mu to tak páči. Viedlo ju svetlo tiahnuce sa z malej,dobre známej spálne. Len posteľ a malý sklenený stolík s dvomabrúsenými pohármi kvalitnej whisky. Pri pohľade na ňu sa jej nechtiaczatriasol žalúdok. "Dnes som ešte nič nejedla", napadlo jej.   Narozmýšľanie však nebol čas. Čakal na ňu. Starostlivo učesaný, vhnedastom župane nasiaknutom cigaretami a prostriedkom proti moliam.Otec mal tiež taký. Bol to darček od mamy k ich desiatemu výročiu. Podvoch týždňoch skončil pohodený v červenej mláke tokajského vína. Mamaho má celkom iste schovaný, v malej poličke celkom vľavo prikuchyni....  A už je duchom opäť pri stolčeku, načahujúc sa po ponúknutom drinku.Zbadala, že sa jej niečo opakovane pýta. "Áno, som v poriadku", náhlivoodpovedá a vyzýva ho na prípitok. Veľmi sa jej do tej whisky nechcelo,no prípadný rozhovor ju lákal ešte menej.Intenzívne ucítila každý hlt, každú kvapku stekajúcu cez hrdlo priamodo žalúdka. Páli to, až sa jej zatočila hlava. Chvíľu bojovala srovnováhou, no potom sa rozhodla neotáľať a čo najskôr splniť, čo sa odnej očakávalo. Chytila ho za žilnatú ruku a odviedla bližšie k záplavevankúšov a plachiet. Nechala ho pokochať sa pohľadom a pomaličkyzhodila šaty na zem. Pekne na kôpku, aby si ich potom mohla čonajrýchlejšie obliecť. Zaborila sa kamsi hlboko medzi matrace. Doľaholna ňu tlak jeho rúk, jeho zrýchlený horúci dych a silná kolínska... Távôňa privolala ďalší úlomok zo skladačky minulosti. Celkom tak voňaljej otec, keď ešte každú nedeľu prestierali veľký kuchynský stôlsnehobielym obrusom s jemnou vzorkou poľných kvetov. Mama sa zvonivosmiala a otec naložil každému za žufanku slepačej polievky. Maminej.   Zčista jasna mala pred sebou jej podobu. Ibaže to nebola tá usmievavá,radostná tvár, no obraz vrytý hlboko do srdca, keď ako osemnásťročnáopúšťala rodný dom, dedinku, nalinkovanú budúcnosť, a vydala sa doveľkého sveta. No na tie utrápené oči, podliate červenkastými žilkamiod vyčerpávajúceho plaču, nikdy nedokázala zabudnúť. Vynorili sa ajteraz, ako blesk z jasného neba a ona prestala vnímať. Vôkol nej sasladkasto šírila vôňa maminých vlasov, teplo jej dlaní a láskavosťhlasu volajúceho ju "dcérka".Tá úbohá žena, celé roky trpiaca chorobou muža a predčasnou stratoujediného dieťaťa, stála v tom momente tesne pri nej. Usmievala sa."Dcérka, poď domov", zreteľne čítala z jej pier...   "Áno mami, pôjdem!" zaraz sa rozhodla. Mužovo postaršie telo sazachvelo v jemnom kŕči. Kým uľahol nabok vedľa nej, vedela už, čourobí. Skončí s tým. Vezme všetky peniaze, za ktoré sa venovala toľkýmmužom. Pozrela na balíček zviazaných bankoviek položených na vankúši."Postačia na cestu", povedala sama pre seba. Nájde mamu, ukáže bankovkya odídu spolu. Nebude sa jej nič pýtať, tým si bola istá. Spolu začnúnový život, a snáď aj časom zabudnú. A naučia sa opäťsmiať...Spoločne... Z horúčkovitého plánovania ju prebralo mužovo zakašľanie. Zdržala sadlhšie, než mu bolo milé, a teraz rozpačito prešľapoval v predsieni. Zapár sekúnd, znova odetá, utekala smerom k načerveno brzdiacemu taxíku.Po predlhej dobe jej svitla nádej. Takmer sa usmiala.  Doma sa dychtivo vrhla k posteli a vytiahla spod nej starý, čiernykufor. Dar od nej. Aby nešla do sveta úplne s prázdnou... Tu ju niečobodlo. Vzápätí zazvonil telefón. Kričal tak nástojčivo, až sa jejroztriasli ruky. Nasucho preglgla a zúrivo stlačila gombík. "Prosím?"vydralo sa nej. "Ahoj...". Spoznala ho okamžite. Ten chrapľavý tenor.Až príliš dobre si ho pamätala z jeho pijanských záchvatov a rannýchprísľubov. OTEC. Obaja mlčali, v obavách z reakcie na druhej stranelinky. Nohy jej celkom vypovedali službu, a tak ich nechala klesnúť natvrdú dlážku. V oku sa zaleskla štipľavá slza, srdce bláznivo bilokdesi v sluchách, až takmer ohluchla.   Nanešťastie, počula to."Poď domov. Mama umrela...".

Danica Polčíková

Danica Polčíková

Bloger 
  • Počet článkov:  17
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Zoznam autorových rubrík:  Román o ženách...a nielen prepoviedkaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu