Začínajúce leto... Sobota podvečer, vonku sa začína stmievať, čo značne pridáva na príťažlivosti...Je celkom príjemne, takže ten neuvážený výstrih je na počudovanie znesiteľný... Úžasný scenár. No chybička sa „vloudila : dlhočizné dve hodiny už trpím v diaľkovom autobuse ! Ešte chvíľu... ďalšie dve hodinky...:)
Pre dokonalé pochopenie situácie musím podotknúť, že sa už od prvej minúty príšerne nudím! To sa mi vďaka hyperaktivite nestáva často. Avšak momentálne so mnou šijú všetci čerti. Hmm...Vystúpenie nezáživnej spolusediacej otvára nové možnosti. Akútne hľadám hoci najnepartnejšiu zábavku, aby toto cestovné trápenie nezanechalo trvalé následky .
Moju k smrti sa nudiacu pozornosť zrazu vyprovokoval náhly ruch na sedadle oproti. Práve si tam totiž prisadlo riešenie – chlap! „Približná veková skupina, celkom slušný výzorový potenciál...“ blyslo mi mysľou. Nesmelé pohľady ako „Pozerám sa na niečo úúúplne iné“, prvý nesmelý úsmev...
Začiatok nášho sľubne sa rozvíjajúceho vzťahu nekompromisne prerušila prestávka. Topoľčany – 15 min! vyhlásil ujo šofér a spustil tak vystupovaciu lavínu. Ostali sme takmer sami. Len ja, on a asi 17 spolucestujúcich ... Lenivých zodvihnúť zadok! Alebo, že by to bolo tou búrkou? Tak či onak, vo vzduchu som zreteľne cítila napätie. Bohužiaľ skrytým autorom spomínanej napätosti bol môj močový mechúrik... Podrazák! Protest v tomto prípade nie je možný. Nezostávalo mi teda nič iné, než sa pekne-krásne čo najelegantnejšie vypoklonkovať von...s obrovskou kapucňou na hlave... Vďaka nej som zažila prvý voľný pád z autobusu. Výsledok : rozbité koleno, zašpinené nohavice a neodstrániteľná červeň z líc.
Toľko k elegancii.Fajn, som vonku. V rekordnom čase som našla toalety ( európsky názov pre záchod). Potlačím kľučku a ... nič! Dvere sú nekompromisne zavreté. Od tetušky za okienkom sa dozvedám, že tamojšie WC spravuje súkromník, že ona nič, ona muzikant. To sa mám ako ísť vycikať k nemu domov?!!S neupokojeným mechúrikom sa ťažko žije. Môžem potvrdiť. Z vlastnej skúsenosti... Pri opätovnom nástupe som z rozhorčenia celkom „zasklila“ moje potenciálne rozptýlenie, čo som mala následne horko oľutovať.
Objekt môjho záujmu sa obrnil neustálym telefonovaním a zaujatým „čumením“ z okna. Pardón za výraz, ale vyzeral, akoby tam vonku nahé blondíny rozdávali! A tak som sa pristihla, ako neustále vzdychám, pohrávam sa s vlasmi, s pierkom na pere... Dokonca som pri telefonovaní s kamarátkou „nenápadne“ vykričala všetky podstatné informácie, použiteľné k nadviazaniu rozhovoru. Len som ju nemusela každých tridsať sekund osloviť macko, pusinka, chrobáčik...Pri ďalšom nastupovaní sme sa nervózne zahniezdili a už-už sa jeden z nás rozkýval, no v poslednej minúte zase zaujal polohu vyčkávacieho náčelníka.
Ani pokus s discmanom mi príliš nevyšiel. Snaha byť sexi bola celkom zničená niekoľkonásobným kontaktom okno-hlava. Moja, pochopiteľne...
Sedadlo vedľa stále kričalo prázdnotou. Aj ja som mala chuť zarevať si. Najmä keď nastúpilo niekoľko atraktívnych „letničiek“. Toľká drzosť, takto mi baliť chlapa... To už bola vážna kríza...
Blížila sa posledná trištvrte hodinka nášho nekonečného príbehu. Všetky nádeje mi definitívne zničila jedna pani učiteľka, zjavne trpiaca samomluvou. Tak som zosilnila vrieskajúceho Kodyma a pozorovala nastupujúcich robotníkov. Jeden z nich sa priplichtil k (môjmu) objektu. Tragédia! Koniec nádejám, koniec všetkým snom! Napriek tejto, priam telenovelistickej situácii, som sa zmohla na pár pohľadov typu „Pekne to si dooral“. Spolusediaci robotník si ich vysvetlil po svojom. Taká som bola rada, keď vystúpil!
Zvyšok cesty prebehol v tme. Predsa, sme v tej únii, treba šetriť. A tak pán vodič pripravil romantickú atmosféru, počas ktorej som stratila tri perá, papierové vreckovky a takmer aj tenisku.
Konečne sme zacítili známu vôňu tovární a výfukových plynov – vôňu Bratislavy. V autobuse všetko ožilo, snažilo sa pozbierať obsah tašiek. „Objekt“ sa pozviechal prekvapivo rýchlo. Behom niekoľkých sekúnd stál v uličke. Predbehol i vždy prichystané akčné babky – dôchodkyne. Už stojíme. Začalo sa hromadne vystupovať. Otočil sa, venoval mi posledný pohľad. Vzápätí vyskočil von a ... začal bozkávať akúsi postávajúcu dievčinu.
Počas záplavy ich bozkov som hrdo vystúpila aj ja. Za prvým rohom ma o hrdosť pripravil známy pocit v podbrušku hlásajúci akútne nebezpečenstvo. Prikrčená, s veľkou taškou na chrbte som sťa Quasimodo zúfalo vletela do prvého Nivového WC. Hodila som po pani štyri koruny a ukončila svoje trápenie. Bolo to tesné. Veeeľmi tesné...Ani neviem, ako som sa dostala domov. Už ležiaca v posteli som si však prisahala, že končím s diaľkovými autobusmi a pokusmi o akékoľvekzblíženie sa s ich posádkou! „Na mou duši, na psí uši...“ Aj keď – nikdy nehovor nikdy... Vlak mi ide o tretej...:)
