Opretý o bar, zjavne bojujúci s gravitáciou, očakával moju reakciu. Lesknúce sa oči mu skĺzavali od môjho náhrdelníka čoraz nižšie, čím mi zrejme dával najavo svoj záujem a úctu... No nekúp to:)
Vtom ma, na očividné prekvapenie „otca mojich budúcich detí“, rázne drapla akási ruka. Podľa zarezávajúcich sa ružových nechtov a rýchlosti prerážania sa cez uhýbajúci dav som identifikovala JOLIOVÚ, elegantne valcujúcu posledný živý mantinel.
„Ženské, už ste objednali?“ kričí blížiac sa k nášmu stolu, zahŕňajúc do tejto kategórie aj tohtotýždňového frajera. Chlapec bol z toľkého množstva rozvášnených ženštín mierne vyvedený z miery. So železnou pravidelnosťou kontroloval svoj bezchybný look v nástennom zrkadle a upravoval svoje betónové čosi v štýle JanNovotný-hair. V rámci protipožiarnej ochrany sme z jeho dosahu odsúvali všetky zapaľovače a sviečky...
Valiaca sa JOLIEOVÁ vyčarila úsmev číslo 3 na jeho nudiacej sa tvári a prekvapivo ho odtrhla od už hodinového esemeskovania. JOLIE sa namiesto do jeho otvorenej náruče vrhla na prichádzajúceho čašníka. S pohľadom ranenej lane pokojne nadiktovala : „To sladké, farebné, s kokosom a tými červenými na pohári....päťkrát... a jedna minerálka“. Musí ju predsa niekto odviezť domov! Čašník hodil súcitný pohľad smerom k jedinému mužskému elementu pri stole, pomaly sa zmierujúcemu s prideleným nealkom, a rezignovane odišiel.
Medzitým sa rozpútala vášnivá debata ohľadne nových MODELKINÝCH topánok, ležiacich bezpečne doma v škatuli. Dvanásťcentimetrový podpätok ich zaradil do kategórie „barovky“, ktorú nám MODELKA náležite objasnila. „To sú botičky, pri ktorých máš chlapca s autom, ktorý odvezie kam treba a ja iba sadnem na bar že obdivujte moje topánky.“ Na topánky je zvlášť zaťažená. Pri vypĺňaní dotazníkov na kastingoch sa pravidelne sťažuje na nedostatok miesta a možností v kolónke „Veľkosť topánok“. A odkedy v našich televíznych prijímačoch beží nemenová módna relácia, kolónku „Záľuby“ začína slovami „Tie botičky ma bavia, aj farbičky a taškyyy....“.
MODELKU ešte pred pár rokmi trápila nešpecifikovateľná farba vlasov, nedostatočný výber nohavíc číslo 32 a jej nezadaný stav. Ten sa rozhodla rezolútne riešiť na pravidelných krúžkoviciach. Niekoľkokrát. Taktika spočívajúca v konzumácii čerešňovíc po 15 korún a vety „Chceš sa so mnou bozkávať?“ však nemala očakávaný efekt.
So začínajúcou modelingovou kariérou sa z nej stala oslňujúca peroxidka a našla sa aj mužská polovička, okato zbožňujúca jej najmenšie boky v Bratislave.
Zoznámili sme sa na akejsi streche v chatovej oblasti v Modre. Silne indisponované sme riešili dilemu, ako z tej strechy zliezť a ona pri pohľade na prázdne fľaše navrhla skákanie. Prekazil nám to až ujo chatár, nahlas lamentujúc čosi v zmysle „Daj žene krídla a bude z nej buď anjel alebo sliepka...“! Keďže nám ukázal dvere, rýchlo sme mu to odpustili.
Okolo polnoci sme vymenili verbálnu komunikáciu za body language, čo v preklade znamená tanečné spartakiády všade a na všetko. BLONCKA s DRAHOU zvolili stôl ako vhodný terén, sklo-nesklo. Čašníčka nemala ten istý názor.
Rozhodli sme sa teda premiestniť sa, hoci obava zo schodov a mačacích hláv lemujúcich Staré mesto bola dosť silná. A opodstatnená. Zatiaľ čo ja som elegantne „letela“ ešte pri dverách, JOLIE sa natiahla pred hlúčikom talianskych turistov. Keďže videli skôr trojmo než dvojmo, dvihla sa nakoniec sama.
Napokon sme bezpečne zakotvili v najbližšom pube. Na toaletách prebehla obhliadka škôd a sčítanie prítomných. JOLIOVEJ objav chýbal, no neboli sme si isté, kedy sme ho vlastne stratili. JOLIE len nekoordinovane kývla rukou. Zavadila pritom o vlasy a zdesene sa chytila ucha. „Moja náuška! Kde je? Ja som ju asi určite stratila!!!“ V duchu hesla Zachovajme paniku sme sa začali zohýbať a zaostrovať pohľady smerom k podlahe. Pravdupovediac, veľmi sa nám nedarilo. To zaostrenie. JOLIE sa v tom čase už gúľali slzy po makeupových lícach. Polohu na všetkých štyroch z dôvodu fyzickej náročnosti odmieta i pri Twisterovi, no teraz sa dobrovoľne plazí po dlážke. Dokonca sa jej dotýka. Tá istá JOLIE, ktorá bežne čaká aj polhodku na toaletách, kým nepôjde niekto pred ňou a otvorí jej dvere... Situácia bola zjavne vážna, a tak sa BLONCKA s DRAHOU preventívne premiestnili k baru. Dezinfekcia bola nevyhnutná...
V tom čase som za použitia psychologických postupov a hrubého násilia odlepila JOLIE od zeme. Po požití prvej pomoci v podobe redbullvodky sa pomaly otriasla z prežitého šoku. Po ďalších „zdravotných“ jej bolo všetko srdečne fuk ...
Až keď o pol siedmej za spevu vtákov nastupovala do taxíka, spustila kvílilo „Takúúú už nekúúúúpim“ , načo všetko vtáctvo ušlo a očividne nad tým uvažoval aj taxikár.
Zámok vo dverách nebol nikdy taký malý, ako v to ráno. A zemská gravitácia tak príšerne silná. Po piatom spadnutí kľúčov sa dvere otvorili a v nich stála samotná paní máma sťa bohyňa pomsty v aktívnej činnosti. Dôkladne si ma premerala, potom sa zahľadela na topánky v rukách a demonštratívne odišla spať.
Pomsta bola mimoriadne krutá. Než som stihla vôbec uľahnúť do postele, rodinná rada rozhodla o nevyhnutnej návšteve všetkých rodinných príslušníkov...Mali sme domácu slivovicu, vyprážaný syr a nekonečné množstvá najrozličnejších štrúdlí. Ja som mala zelenkavý nádych v lícach a pohľad mučeného zombie. Oni mali svoju satisfakciu.
Čo nás nezabije, to nás posilní alebo Nech žije redbull!!!
